Bežne takto nevyzerám, ehm. Štandardne ma nájdete v centre Bratislavy prechádzať sa v jeansoch, gumákoch a so strapatými vlasmi, nevnímajúc okolie a hľadiac si svoje. Ak mám na sebe niečo iné, a ak vás spoznám na ulici prvá, musím mať fakt, že dobrý deň.

Som strašný introvert. Networkovať na eventoch, kde sú cudzí ľudia, je pre mňa ťažšie ako učiť sa nový cudzí jazyk, cestovať sama po svete alebo kopať zemiaky na farme.

Ako dieťa som sa 7 rokov venovala modernej gymnastike a neskôr spoločenským tancom, bola som niekoľko násobná majsterka a vicemajsterka Slovenska v štandardných tancoch, volali ma do zahraničia, ale rozhodla som sa ostať na Slovensku, študovať a pracovať v rodinnej firme. Boli to prekrásne roky, naučila som sa zodpovednosti, samostatnosti, cudzie jazyky, videla som veľký kus sveta, ale nakoniec ma to, alebo práve vďaka tomu, ťahalo k téme potravín, stravovania a prevencie zdravia.

Zavolali ma do účasti v prvej sérii Let’s Dance, odmietla som. Zúčastnila som sa prvej showky Masterchef a dostala sa do prvej päťdesiatky, z ktorej sa malo pokračovať do finále, ale na poslednú chvíľu som sa rozhodla nepodpísať zmluvu a odstúpila som. Strach? Neviem, ale spätne to hodnotím ako dobré rozhodnutia. Ten tlak by v tom veku nebol nič pre mňa.

Prijali ma na výšku do Seattlu ale nakoniec som sa rozhodla nenastúpiť a dokončiť školu v Bratislave.

Už počas výšky som mala vzťah k udržateľným témam, skončila som ako prvá na škole špecializáciu green manažment v rámci štúdia podnikového manažmentu a aj bakalárka aj diplomovka boli zamerané týmto smerom. Nakoniec som sa z práce v administratíve a marketingu dostala až k vzdelávaniu o jedle. Náhoda? Nemyslím.

Nedávam vôňu piva. Pre mňa to je ako zmoknuté ponožky, ochutnala som to raz a odvtedy nikdy. 

Skúšala som všetky možné stravovacie štýly (you name it), ktorými som chcela riešiť svoje zdravotné problémy, nakoniec som však metódou pokus omyl a najmä štúdiom zistila, že zdravý sedliacky rozum a kvalita a pestrosť sú proste najviac.

Na gympli som neznášala písanie slohových prác, a teraz? Písanie je jedna z mojich najmilších pracovných aktivít.

Mám alergiu na vaječný bielok. Hej hej. Je to nič moc, ale dá sa s tým žiť.

Som strašný streser, keď mám pre niekoho variť. Vôbec si neverím, či to splní očakávania. Áno, očakávania sú u mňa téma.

Neznášam beh, na akýkoľvek šport ma nahovoríte, ale toto nehrozí.

Strašne sa bojím pavúkov. Ale vždy ich musí niekto odpratať inam, nie zabiť.

Som síce praváčka, ale keď jem nožom a vidličkou, tak vidličku vždy držím v pravej ruke. A mám hrozný zlozvyk, že stále olizujem nožík, hej etiketa v tomto čauko.

V zahraničí som dva-tri mesiace nepretržite kvôli práci alebo štúdiu strávila v Londýne, Singapure a Minsku. Najlepšia škola života to bola.

Neznášam ľudskú sprostosť a klamstvo.

Pre mňa obchádzať pravidlá je stres level 10000. 

Keď som sa vydávala, zmenilo sa mi meno aj priezvisko. Stratila som totiž rodný list a keď mi vydávali kópiu, podľa zápisu v matrike, bolo na ňom Anetta namiesto Aneta, ako ma celý život volali. A z Orosiová na Vaculíková. Preto aj knihy, ktoré som vydala ma uvádzajú ako autorku rôzne.

Ako tehotnú s miniA ma začalo striasať už len pri pomyslení na kaše, s Adi to isté len pri smoothies. Musím sa fakt veľmi premáhať, aby som niečo také skonzumovala.

Od minulého roka skladám rodinnú mozaiku v rámci genealogického výskumu rodov cez všetkých štyroch mojich starých rodičov. Neskutočný klenot.

Od malička som chcela meniť svet k lepšiemu. So here I am 🙂