Veľmi smutný príbeh. Rozumiem, že nie všetko sa dá zmeniť zo dňa na deň, ale ak ešte v dnešnej dobe niekto stále popiera alebo pochybuje, že klimatická kríza je výmysel hŕstky ľudí alebo, že obnoviteľné zdroje energie nedokážu byť reálnou a funkčnou náhradou pre tie klasické, ktoré by podporili trvalú udržateľnosť na Zemi, tak je to práve problém toho zotrvačného myslenia ľudí, ktorých sa to akože netýka. A to je veľmi veľmi smutné.

Mohlo by sa a mohli by sme

Deti by sa mali učiť na školách a v škôlkach (a rodičia by im mali ísť príkladom) ako máme prírodu chrániť a o čom je ohľaduplné správanie. Mali by tiež vedieť, že uhorka nerastie aj s igelitom, a že lokálne potraviny nezanechávajú za sebou takú ekologickú stopu ako dovozové, a už ani nehovorím o tom, že si lesy (a zvieratá v nich) máme chrániť a nie ich bezhlavo vyrubovať a striekať bohvie akými pochybnými látkami, ktoré ničia pôdu. že nakupovať lacné a neetické veci, ktoré aj tak nič nevydržia, nie je ohľaduplným riešením. Alebo aj to, že tvorbu odpadu vieme obmedziť a to ostatné, čo vznikne, aspoň správne vytriediť. Ale to by sme sa museli trošku viac snažiť.

Urobiť niečo navyše, vyjsť zo svojej komfortnej zóny a byť prínosom pre tento svet a nie len nadávať, ako sa tu máme zle, a že správať sa ohľaduplne nie len k prírode ale aj jeden k druhému je príliš náročné.

Najsmutnejšie je to, že si za to môžeme, my ľudia, sami. A nie, nie je to iba o tom, aby nám tieto „zelené“ cestičky a riešenia kompetentní ešte viac strkali pod nos. Treba začať od seba, hľadať cestu ako sa to dá a nie prekážky. Ísť príkladom. Ani ja som nežila celý život dokonalo a ani teraz ešte z ďaleka nežijem, ale snažím sa. Krôčik po krôčiku. A keď tú zmenu budeme chcieť my všetci, niekto si tie snahy ľudí bude musieť všimnúť a robiť viac pre nás všetkých aj pre Zem. Mne to jedno nie je a verím, že ani vám…